Ako tak sedím za počítačom upítala ma hrdlička ktorá si píta jesť. Vstala som zo stoličky a šla som jej dať proso. Keď som jej tak sypala na parapetu proso cítila som teplo. Rozhodla som sa ísť teda na výlet.
O pol tretej som vyšla z brány na trolejbus. Idem na Bratislavský hrad. Veru že tu som už dávno nebola. Na just mi pred nosom ušiel spoj. Trocha som posmutnela s toho že mi ušiel ale hádam to bude fajn. Po petnástich minútach som už sedela v trolejbuse.
Keď som vystúpila na zástavke obloha bola čistá bez mráčika. Poobezarala som sa po prechode. Našla som ho pohľadom rýchlo. O pár minút neskôr som stála pod sochou. Stojí tam mĺkvo. Ani slovka neprehovorí. Mala by čo povedať. Mnoho vecí sa tu odohralo a aj ľudí tu prešlo popod ňu. Akoby pobádala tých čo tadeto prechádzajú aby nachvíľku spomalili a pokochali sa jej kamennou krásou. No i na nej sa trocha podpísal zub času. Halúzka v jej ruke čo drží simbolizuje prírodu a či slobodu?
Keď som sa nabažila tohto výjavu vybrala som sa k bráne. Kto vie koľko kočov prechádzala touto bránou kým ešte jestvovali len koče. Veru i ja by som si rada pocestovala v takomto koči. Len dnes je to tu odlišnejšie ako kedysi. Dnes tu už nepremávajú žiadne koče. Iba ak autá ale to už musí byť fakt dôležité a nutné keď sem príde niekto z autom. Hlavne ľudia tadeto prechádzajú.
Po pravej strane sú múry ktoré pretím mali chrániť hrad pred streľbou. Ostali súčasťou hradu a pripomienkou časov minulých. Tento múr obkolesuje hrad ale aj bočnú cestu ktorá je prístupovou cestou na hrad.
Pomaly si dávam nohu pred nohu. Po ľavej strane je strážnica. Akoby sa ani nemenila. Nad strážnicou sa vypína Bratislavský hrad. V tejto dobe vyzerá inak. Je belší a za tmy je osvetlený. Lenže je ešte vidno lešenie. To ho špatí. Keď je tu takto lešenie popri stene značí to že nedá ísť do múzea pozrieť na exponáty a ani na studňu. Posmutnela som ešte viac.
Ale ešte je tu mnoho vecí na ktoré sa môžem pozrieť. Je tu park i výhľad na staré mesto i Petržalku. Dokonca je tu aj park i mnoho schodou či mnohé zákutia ktoré som si pamätala z mala ale aj tie čo som si ani nevšimla. Rozhodla som sa ísť k bočnej strane hradu. Tu je zeleň a zároveň aj znázornenie rôznych tvarov. Tieto tvary tvoria kamene. Pri pozorovaní som zistila že tie sú stále rovnaké. I keď som tu pobehovala ako malý štupeľ boli rovnaké. Čas sa tu spomalil, hádam ani neplynul. Vánok mi pohládza moju tvár. Zrazu som sa cítila ako malé päť ročné dievčatko. Za mnou je zráz na ktorom je tráva i stromy. Zráz konči až pri chodníku.
Rozbehla som sa k najblišiemu schodisku ktoré tu bolo. Ako som sa blížila k tomuto schodisku akoby ktosi zašepkal moje meno. Najprv som tomu nevenovala pozornosť. Potom znova ale bolo to trocha silnejšie. To ma už upútalo. Vrátila som sa kúsok späť. Začala som sa obzerať že kto ma to volá. Lenže nikde nikoho. Nakukla som aj medzi stromy. Lenže tam nik nebol. Aspoň to tak vyzeralo. Ako tak hladím do trávi a na kríky akoby na mňa s poza tých kríkov niečo alebo niekto žmurkol. Pozrela som sa lepšie. Nič. Zrazu zase žmurknutie. Pretrela som si oči. Niečo spoza tých kríkov na mňa žmurkalo. Pretrela som si oči. To sa mi asi zazdalo. Lenže to žmurknutie opakovalo. Okolo mňa nik nebol. Iba dole v parku a pred hradom.
„Ňuf, ňuf“, prudko som otočila hlavu. Predo mnou bolo akési čudo. Toto čudo akoby to bol zajac.
„Čo si zač?“
Pokrútilo hlavou. Akoby sa rado porozprávalo ale nevie ako.
„Si zlatučké.“
„Nie som vec ale ani človek.“
Vyvalila som oči na toho zajaca. Hádam sa mi to máli. To nie je možné. Ako môžu zvieratá rozprávať?
„A a a a a čo si?“ Zajachtala som.
„Neviem. Ako sa voláš?“
„Vlasta. Ako sa voláš ty?“
„Hmmm. Nemám meno. Aspoň nik ma nevolá pomene.“ Zrazu zajac zmĺkol. Pohmýril sa na mieste. Zavrtel chvostom.
„Ako dlho si tu?“
Tuho rozmýšľal ako by nevedel. „Ako kedy. Niekedy som tu chvíľku a inokedy zase aj rok. Podľa potreby.“
Začudovala som lebo mi bolo divné že tu môže byť až rok. Všimol si moje rozpaky. Pomaly sme sa rozhovorili. Povedal mi že je z inej planéty. Povedal mi ako sa žije tam odkiaľ pochádza. Poprosil ma či by som mu to tu nepoukazovala a nepopísala aké sú tu zvyky.
„Pozri tam je tá socha. Ideme sa ...“ v tom som prestala. Zajaca už pri mne ani nebolo. Za to sa na mňa zvláštne pozrela akási pani ktorá šla aj s vnučkou. Mrzelo ma že tam už nie je. Najprv som nepochopila prečo zmizol. Škoda že sme sa nerozlúčili. Keď pani z vnučkou odišla nezjavil sa už viac. O dvadsať minút som šla dole schodmi aby som prešla ešte mestom. Pri Dome sv. Martina som sa ešte obzrela. Na hradbe sa objavil. Zakýval mi a zrazu ho nebolo.
Večer v posteli som si povedala že to bol zvláštny zážitok. Pýtala som sa sama seba či sa to naozaj stalo. Či to nebol len výplod mojej fantázije.
